13X - Analýza bezpečnostných hrozieb, časť 3

Syntéza knihy a článkov 13X 1 a 2

Kniha, ktorá drží zrkadlo: rok 2025, unavené Slovensko a opozícia bez morálneho mandátu

Toto nie je kniha o tom, kto má koho rád. Nie je to ani obhajoba vlády, ani propaganda jednej strany proti druhej. Je to dlhá, systematická a poctivá správa o stave krajiny, v ktorej sa rok 2025 stal testom odolnosti spoločnosti – a skúškou charakteru opozície, ktorú nezvládla.

Na pozadí atentátu na premiéra, vlny geopolitického napätia, ekonomických obáv a nekončiaceho mediálneho kriku vznikol text, ktorý sa snaží urobiť to, čo nik z politických aktérov nerobí: zastaviť sa, pozrieť sa na celý rok ako na celok a pomenovať, čo sa so Slovenskom stalo. A čo mu urobila opozícia, ktorá sa roky nazýva „demokratickým blokom“, ale správaním voči vlastným ľuďom a vlastnej krajine prišla o morálny mandát tváriť sa, že je prirodzenou alternatívou moci.

Kniha sleduje rok 2025 ako sériu vĺn. Od povolebného šoku a cesty premiéra do Moskvy, cez naratívy „hanby Slovenska“ a „zápasu o Európu“, až po „Proti ožobračovaniu“ a pokus premeniť 17. november na imitáciu generálneho štrajku. Každá vlna mala svoju tému, svoj slogan, svoju dramaturgiu. A všetky mali spoločný menovateľ: systematické používanie strachu, hnevu a morálnej nadradenosti ako hlavného politického nástroja opozície.

Táto kniha ukazuje, že opozícia neostala pri legitímnej kritike vlády. Šla ďalej. Vytvorila obraz Slovenska ako krajiny na pokraji režimu, úplnej chudoby a civilizačného pádu – v čase, keď väčšina ľudí ráno vstávala do práce, platila hypotéky, vychovávala deti a napriek problémom nežila realitu, ktorú jej opisovali z tribún a štúdií. Namiesto vety „máme ťažkosti, poďme ich riešiť“ dostávala verejnosť každý týždeň správu: „je najhoršie, čo kedy bolo, a ak nepovstaneme, bude koniec“.

Druhou veľkou líniou knihy je psychológia. Strach a hnev nie sú len silné slová v statuse. Sú to reálne stavy nervového systému, ktorý nie je stavaný na dvanásť mesiacov neustáleho alarmu. V jednotlivých kapitolách sa krok za krokom ukazuje, ako permanentný naratív ohrozenia – režim, hanba, chudoba, ožobračovanie, boj o budúcnosť – postupne prestal mobilizovať a začal ničiť. Najprv nervy, potom vzťahy, nakoniec dôveru.

Kniha zachytáva, ako sa spoločnosť rozdelila na kmene. Nie na klasickú ľavicu a pravicu, ale na „nás“ a „ich“. Na tých, ktorí sa považujú za jediných slušných, európskych a demokratických, a na ostatných, ktorí sú v ich jazyku dezoláti, neinformovaní, zlí alebo spoluzodpovední za „hanbu krajiny“. Zrkadlovým obrazom sú bubliny, ktoré opozíciu vidia ako elitársky a hysterický tábor odtrhnutý od reality, ktorý nerozumie bežnému životu. A medzi týmito dvoma pólmi stojí tichá väčšina, ktorá má všetkých plné zuby, cíti vyčerpanie a sťahuje sa do seba. Práve tejto unavenej väčšine je kniha najvernejšia: nehovorí za ňu, ale berie jej prežívanie vážne.

Kľúčovým bodom zlomu je Poprad a 7. november. Chalan, krieda, vulgárny nápis pred školou v deň plánovanej návštevy premiéra. Polícia, ktorá po atentáte koná v sprísnenom bezpečnostnom režime a preveruje každé nezvyčajné správanie v okolí ústavného činiteľa. Riaditeľka, ktorá sa ocitá medzi zodpovednosťou, strachom a tlačou všetkých strán. A nad tým všetkým médiá, opoziční aktéri aj koaliční politici, ktorí z banálneho, hoci nevhodného tínedžerského protestu urobia dôkaz režimu, dôkaz manipulácie mládeže, prípadne dôkaz čohokoľvek, čo sa práve hodí do ich príbehu.

V tejto chvíli sa natíska séria otázok, ktoré presahujú jeden incident:

Koho príbeh je skutočne pravdivý?
Kto z médií, opozičných aj koaličných, opisuje realitu najvernejšie?
Kto upozorňuje na dôležité fakty, hrozby a skutočnosti — a kto skôr rozdeľuje?
Ktorá strana sa v skutočnosti bráni a ktorá permanentne útočí?
Aké médiá zvýraznia všetko, čo môže jednej či druhej strane uškodiť?
Ktorí jednotlivci upozorňujú na problém komunikácie, jej kvalitu a jej limity?
Kto realitu popiera, kto ju ignoruje a kto ju deformuje v prospech vlastného marketingu a vlastného príbehu?

Toto sú otázky, ktoré Poprad otvoril viac než akákoľvek tlačovka.

A celé Slovensko sa pozerá na mladého človeka sediaceho v priestoroch polície a pýta sa, kedy sa z politiky stala takáto mašinéria.

Poprad nebol veľká kauza. Poprad bol „bod prasknutia“. Ukázal, že realita už nie je spoločné miesto, ale ohýbateľný materiál v rukách tých, čo kričia najhlasnejšie. A práve preto je v tejto knihe tento moment taký dôležitý: nie preto, že bol dramatický, ale preto, že bol malý. A práve na malých veciach sa najlepšie ukáže, ako veľmi sa stratil cit, triezvosť, rešpekt a mierka.

Záver knihy je tvrdý, ale nie hysterický. Opozícii neodopiera formálne právo uchádzať sa o moc – to je dané pravidlami demokracie. Ukazuje však, prečo po roku 2025 stratila morálny mandát tváriť sa, že je samozrejmou alternatívou. Kto roky opisuje vlastnú krajinu ako zaostalú hanbu, kto polovicu voličov označuje za problém, nie partnera, kto bez rozmýšľania preberá bruselské naratívy a tlačí ich na Slovensko bez ohľadu na jeho realitu, ten môže mať hlasy, ale nemá dôveru.

Kniha hovorí, že ak to s demokraciou myslí opozícia vážne, musí urobiť tri veci. Najprv sa prestať správať, akoby Slovensko bolo len scéna pre jej kampane, a priznať, že prehnaný jazyk o režime, chudobe, hanbe a večnom konci bol nezodpovedný. Potom sa musí ospravedlniť – nie vláde, ale ľuďom, ktorých roky strašila a urážala. A napokon musí prestať žiť v marketingu a prepnúť do režimu hlbokej diskusie o reálnych výzvach krajiny: o práci, regiónoch, zdravotníctve, školstve, energii, demografii, o kvalite života tu, nie v Beneluxe.

Táto správa nie je návodom, koho voliť. Je zrkadlom, ktoré hovorí: takto to v roku 2025 bolo, takto opozícia narábala so strachom, hnevom a ľuďmi, takto unavila krajinu, ktorá už nevládze počúvať, že je stále niekomu na hanbu. A medzi riadkami ponúka jednoduché posolstvo: Slovensko nie je ani Brusel, ani Moskva. Je to krajina konkrétnych ľudí, ktorí majú právo na normálny život bez toho, aby z nich každý deň niekto robil komparz v cudzom politickom príbehu.

Ako opozícia prehrala pred voľbami

Opozícia na Slovensku v roku 2025 neprehrala preto, že by mala slabé billboardy, menej peňazí alebo horší Facebook. Prehrala oveľa skôr, v bode, ktorý si nechcela priznať: v momente, keď prestala rozumieť vlastnej krajine a uverila vlastnému marketingovému obrazu o tom, kto sú ľudia, medzi ktorými žije.

Na začiatku mala v rukách silné karty. Vláda, ktorú mohla kritizovať. Skutočné kauzy, na ktoré sa dalo ukázať. Reálne chyby, ktoré bolo treba pomenovať. Lenže namiesto toho, aby ich trpezlivo vysvetľovala a ponúkala alternatívy, rozhodla sa pre jednoduchší jazyk – čím horšia metafora, tým väčší potlesk v jej vlastnej bubline. Slovensko sa v jej slovníku zmenilo na krajinu „režimu“, „hanby“, „ožobračovania“ a „rútenia sa do tmy“. Ľudia nepočúvali návrhy, počúvali diagnózu: žijete v katastrofe. A keď sa pozreli von z okna a videli problémy, ale nie koniec sveta, začal sa tichý rozchod medzi nimi a tými, čo sa chceli stať ich budúcou vládou.

Opozícia prehrala vtedy, keď si z veľkej časti spoločnosti urobila objekt posmechu. Volič vlády prestal byť človek, ktorý má iný názor, inú skúsenosť, iné priority. Stal sa „dezolátom“, „negramotným“, „obete dezinformácií“. Vtipy, statusy, komentáre a titulky, ktoré mali byť namierené proti politickým súperom, zasahovali priamo ľudí, ktorí žijú v menších mestách, na dedinách, v regiónoch, kde sa nerobia konferencie, ale chodí na smeny. Kto rok počúva, že je brzda pokroku, problém, hanba, človek druhej kategórie, ten sa len ťažko presvedčí, že tí istí ľudia ho o rok chcú „zastupovať“.

Prehrala tiež tým, že bojovala v Bruseli, ale voľby sú na Slovensku. V kampaniach a prejavoch recyklovala jazyk, ktorý znie dobre v západoeurópskych diskusiách: rule of law, hodnoty, boj o charakter demokracie, identita, zápas o dušu Európy. To všetko má svoj význam – ale len vtedy, keď stojí na nohách. Na slovenských nohách. Keď človek z Humenného, Topoľčian, Zvolena či Prievidze počúva vysoké heslá, ale doma rieši lekára, cestu, účty, školu vlastných detí, má pocit, že nie je súčasťou rozhovoru. A politika, ktorá s ním nehovorí jeho jazykom, prehráva skôr, ako sa otvorí volebná miestnosť.

Pred voľbami už opozícia neponúkala pokoj a schopnosť udržať nervy, ale ďalšiu dávku napätia. Rok pred voľbami stála na námestiach s rečami o posledných šanciach, generálnych štrajkoch, zlome dejín. Ľudia, ktorí si prešli covidom, zdražovaním, vojnou, atentátom a neustálou mediálnou búrkou, už nevládali niesť ďalší „historický boj“. Chceli, aby niekto stlmil hlasitosť, nie pridal volume. V momente, keď opozícia odmietla vidieť únavu spoločnosti, začala prehrávať. Lebo unavený človek nehľadá ďalšieho revolucionára, ale niekoho, kto zvládne spravovať štát bez toho, aby z každého týždňa robil dramatickú epizódu.

Prehrala aj tým, že si zamieňala moralizovanie s morálkou. Rozprávala o sebe ako o „slušných“, „európskych“, „demokratických“. Implicitne tým hovorila, že tí druhí takí nie sú. Z morálnej identity urobila politický branding. A tu sa stala zásadná vec: keď sa z morálky stane marketing, ľudia to cítia. Morálne pózy bez ochoty niesť zodpovednosť za následky vlastných slov prestanú pôsobiť vznešene a začnú pôsobiť falošne. V ten deň, keď bežný človek uverí, že za rečami o hodnotách je len ďalšia kampaň, ten, kto tie hodnoty používa ako nástroj, prehral.

Opozícia prehrala pred voľbami preto, lebo namiesto toho, aby sa pozrela na Slovensko také, aké je, snažila sa z neho urobiť kulisu pre vlastný príbeh. Slovensko ako kulisa boja za Európu. Slovensko ako kulisa boja proti režimu. Slovensko ako kulisa pre kriedovú revolúciu, pre generálny štrajk bez generálnosti, pre každý ďalší „posledný zápas“. Tým stratila to najdôležitejšie – kontakt s realitou ľudí, ktorí žijú mimo týchto rozprávaní.

Prehrala pred voľbami, ale nie raz. Prehrávala postupne, v malých momentoch, keď si neuvedomila, že slová „hanba krajiny“, „dezoláti“, „ožobračovanie“ nezostávajú na papieri, ale zabodávajú sa ľuďom do hláv. Prehrala vtedy, keď ju viac zaujímalo, čo povie Brusel, než čo cíti dedina. Vtedy, keď jej bolo pohodlnejšie kričať, než počúvať. A definitívne prehrala v momente, keď unavené Slovensko prestalo veriť, že za všetkým tým krikom je ešte vôľa normálne vládnuť – a nie len donekonečna robiť kampaň.

Takto prehrala opozícia pred voľbami. Nie na papieri, nie v štatistike, ale v očiach tej časti spoločnosti, ktorá by ju možno aj raz volila, keby cítila, že ju berie vážne.

Článok 01

Pripomienka reality — úplná verzia

Ľudia dnes kričia, bojujú, zdieľajú, protestujú, no len málokto sa pýta, prečo vlastne. Väčšina z nich nerozumie, za čo skutočne bojuje, a ešte menej chápe, proti čomu sa búri. Lebo nepriateľ, ktorého vidia, je len tieňom toho skutočného. Vidia vládu, vidia meno, vidia tvár — a myslia si, že jej odstránením zmenia svet. Ale realita, ktorej sa boja viac než hnevu, je jednoduchá: svet, ktorý ich trápi, nie je dielom jedného človeka, ale systému, ktorý sme všetci dlhé roky živili.
Svojou ľahostajnosťou.
Slepou dôverou.
Vierou v autority, vo voľby bez pochopenia a v sľuby bez kontextu.

To, čo dnes predvádza PS a im podobní, nie je revolúcia.
Je to politický marketing prezlečený za morálny boj — rétorika „svetla proti temnote“, ktorá v skutočnosti živí presne to, čo údajne nenávidí: rozdelenie, nenávisť, davový reflex. Hovoria o pravde, ale ich pravda je účelová. Hovoria o slobode, no ich sloboda sa končí tam, kde začína iný názor. V mene pokroku budujú len novú verziu starého systému — ten istý mechanizmus moci, len s inými heslami, farbami a sponzormi.

Mnohí veria, že ak padne táto vláda, ak zmizne Róbert Fico či SMER, ak sa objaví nový „spasiteľ“, nastane zmena. Ale zmena bez zrelosti, bez pochopenia mechanizmov moci, bez kritickej reflexie seba samých, sa nikdy nestane zmenou. Je to len rotácia figúrok na tej istej šachovnici.
A kým budeme veriť, že zlo má meno a dobro sa volí v sobotu, nič sa nezmení.
Systém sa nemení krikom, ale pochopením.
Nie protestom, ale prebudením.

Skutočná moc nepochádza z parlamentu, ale z priestorov, kam obyčajní ľudia nikdy neprídu — z rokovacích sál, nadácií, mediálnych domov, think-tankov, PR agentúr a nadnárodných korporácií. Tam sa rozhoduje, kto bude „demokrat“ a kto „fašista“, kto bude „spasiteľ“, kto „zradca“. Tam vznikajú narratívy, ktoré potom masa opakuje zadarmo, presvedčená, že bojuje za dobro.
V skutočnosti je len súčasťou hry.

Zlo dnes nevládne v úradoch.
Zlo vládne v ľudskej mysli.
V tom, že človek nevie rozlíšiť realitu od dojmu, pravdu od marketingu, skúsenosť od propagandy. V tom, že namiesto myslenia hľadá vinníka, namiesto riešení hľadá hrdinu. A kým budú ľudia reagovať, namiesto toho, aby premýšľali, systém bude večný. Menia sa len masky.

Nadhľad nie je arogancia. Je to schopnosť vidieť spojenia, príčiny, záujmy. Pochopiť, že skutočná zmena neprichádza zvonka, ale znútra. Lebo realitu netvorí Róbert Fico, ani PS, ani žiadna vláda.
Realitu tvorí ľudská nevedomosť, pasivita a naivita — tá, ktorá verí, že zlo má logo a dobro má grant.

Moderná politika sa stará nie o realitu, ale o jej vnímane. Moc dnes nemá ten, kto rozhoduje, ale ten, kto formuje rozhranie medzi faktom a pocitom. Preto sa skutočná politika presunula z verejných inštitúcií do médií, sociálnych platforiem, PR štruktúr.
Nie je dôležité, čo sa deje.
Dôležité je, čo si myslíš, že sa deje.

Strany ako PS neponúkajú nové riešenia. Ponúkajú nový štýl starého klamu — kontrolu symbolov, nálepiek, kategórií. Moderný vs. spiatočnícky. Európsky vs. proruský. Civilizovaný vs. zaostalý. Tieto nálepky nie sú opisom reality — sú to zbrane, ktoré zabíjajú dialóg. Nikto ich nespochybní, lebo masa ich prijme okamžite a bez odporu.

A keď spoločnosť stratí schopnosť hovoriť mimo rámca ideológie, prestane byť spoločnosťou. Stane sa trhom identít. Ľudia už nehľadajú pravdu — hľadajú tribúnu, ku ktorej môžu patriť. Názory prestávajú byť výsledkom myslenia. Sú výsledkom marketingu.

A zatiaľ, v tieni týchto divadiel, beží skutočný chod moci: ekonomické siete, geopolitické záujmy, lobizmus, transfer kapitálu, transfer dát. Tieto procesy nemajú politickú príslušnosť. Majú vlastníkov.

Tí, ktorí dnes najhlasnejšie kričia, že bojujú za demokraciu, v skutočnosti bojujú za systém, ktorý ich zotročí. Ich entuziazmus je produktom cielených techník manipulácie. Bojujú za menej slobody, za väčšiu kontrolu, za mechanizmus, ktorý bude určovať, čo je správne myslieť, hovoriť, cítiť.
A najhoršie na tom je, že to robia dobrovoľne.

Európa je dnes rozdelená na dva tábory. Pôvodný — ešte relatívne slobodný, pluralitný, rešpektujúci odlišnosti. A nový — centralizovaný, riadený, organizovaný, ktorý pod zámienkou jednoty presadzuje úplnú kontrolu. Táto nová Európa nemá tvár rozumu. Má tvár ideológie. A postupne likviduje všetko, na čom stojí civilizácia — rodinu, kultúru, hodnoty, autonómiu človeka.

Kto to nevidí, nie je slepý očami. Je slepý dušou.
Lebo slepota tu nie je nevedomosťou, ale odmietnutím vidieť. Je to strach zo zodpovednosti.

A aj keď mnohí časom precitnú, málokto to prizná. Lebo priznať omyl znamená zbúrať obraz seba samého. A to je pre mnohých ťažšie než žiť v klamstve.

Existujú chvíle, keď sa ilúzia nevedomosti rozplynie.
Keď človek prijme zásadnú informáciu, už nemôže predstierať, že nevie. Od tej chvíle každé konanie nadobúda nový význam — už nie je náhodou, ale voľbou.
Kto napriek poznaniu zotrvá v konaní, ktoré škodí krajine, ľuďom či pravde, nekoná z omylu, ale z úmyslu.

A to už nie je omyl.
To je zrada.

Realita nie je predmetom presvedčenia.
Nie je vecou preferencií, hlasovania ani propagandy.
Realita jednoducho je.

A ten, kto ju pozná a napriek tomu popiera, sa nehreší proti oponentovi — ale proti sebe.
A tým sa odsudzuje na súd dejín.

Článok 02

Bezpečnostná analýza
Rok permanentného poplachu – informačno-psychologická operácia vnútri štátu

Táto analýza vzniká z potreby pomenovať niečo, čo sa v klasickej politickej debate takmer vôbec nerieši: nie „kto má pravdu“, ale akým spôsobom sa so spoločnosťou komunikuje a aké to má bezpečnostné dôsledky. Nie z pohľadu straníckych preferencií, ale z pohľadu stability štátu, psychického zdravia obyvateľstva a schopnosti Slovenskej republiky konať ako zvrchovaný, relatívne jednotný politický subjekt.

Nejde o spor, či opozícia smie protestovať. V demokratickej krajine smie. Ide o to, akú techniku pritom používa, ako dlho ju používa a čo to robí s ľuďmi a so štátom, keď sa z politickej komunikácie stane trvalý poplachový režim.

V tejto bezpečnostnej správe opisujem fenomén, ktorý sa v roku 2024/2025 postupne vyrysoval okolo časti opozície – najmä Progresívneho Slovenska a naň naviazaných subjektov – ako informačno-mocenský ekosystém, nie ako jedna strana. Ide o spleť politických štruktúr, médií, aktivistických platforiem, mimovládok a viditeľných aj neviditeľných jednotlivcov, ktorí dlhodobo vytvárali obraz krajiny v stave permanentnej hrozby. V mnohých prípadoch pritom neodrážali realitu, ale ju prepisovali podľa vlastných potrieb.

Táto analýza neslúži na súdny rozsudok nad konkrétnymi osobami. Slúži na pomenovanie vzorov správania, ktoré sú z hľadiska národnej a spoločenskej bezpečnosti rizikové bez ohľadu na to, kto ich používa.

Článok 03

Keď sa zhodneme, že médiá tvoria ľudia, dôjde nám, ako je celé Slovensko denno-denne manipulované. Väčšina ľudí si to nanešťastie neuvedomuje. Médiá predávajú emócie, predávajú informácie, predávajú obraz o svete. Vy následne kupujete ich pohľady. Teda, často krát ani nie ich pohľady, ale taký pohľad na danú tému, aký chcú aby ste mali. Sami tomu veriť nemusia, záleží od zadania.

Od charakteru a nastavenia novinára závisí to, ako veľmi a akým smerom ovplyvní verejnú mienku to, čo si myslíme. Kto z nás, má vykonávať hodinové analýzy každý deň? Väčšina ľudí nie. Novinári áno. Každé slovo, každé umiestnenie každého slova, farba tvar či myšlienka je poctivo selektovaná. Médiá majú obrovskú moc a dobre si to uvedomujú.

Vy si nekupujete ich služby za peniaze. Vy platíte svojim časom za to, že ich sledujete. Oni na Vašej pozornosti zarábajú obrovské peniaze. Prečo? Lebo im dávate svoj čas a oni Vám výmenou za to, predávajú informácie. Kupujete ich vedome, pretože ste sa rozhodli ich sledovať. Od zadania ktoré novinár dostane, od jeho nadriadeného, od finálnej korektúry nastavenia a charakteru všetkých týchto osôb závisí, či ti zamotajú hlavu viac, menej a akým spôsobom. Či si im úplne ukradnutý, či chcú na tebe zarobiť, či ťa len vidia ako číslo zo státisícov videní, ktoré im kupujú vplyv. Vaša pozornosť je menou, ktorú vymenia za peniaze od klienta. Ak máte peniaze, môžete aj vy, dostať svoj odkaz cez médiá k ľuďom. Opäť predaj informácií, výmenou za tvoj čas. Môžu ti však chcieť aj pomôcť, varovať ťa, niečo naučiť, alebo informovať tak, aby si sa cítil lepšie. Ak si toto všekto priznáme, je to dôkazom, že médiá majú vplyv na to, ako sa cítite akútne, aj dlhodobo.

Médiá nastavujú spoločnosť. Práve analýza tvorby najväčších médií na Slovensku odhaľuje, ktoré koná akým spôsobom. Tento koláč prezrádza, aká časť Slovenska je klientelou akej časti spoločnosti, teda aj to, ako aké médium ako ovplyvňuje spoločnosť. Následne sa môžeme pozrieť na všetky aktuálne spoločenské témy, kolektívne obavy strachy a trápenia. Koľko z nich je skutočne našich VLASTNÝCH? A ako koľko z nich bolo umelo vytvorených? A je aktivita médií len odraz nastavenia spoločnosti? Alebo nastavujú spoločnosť? Odpoveď znie: charakter.

V každom médiu sedia ľudia. Každé médium niekto založil. V rôznych firmách pracujú rôzne nastavený ľudia. Komunikačných techník a nástrojov manipulácie je veľa. Manipulácia nie je zlá ani dobrá. To aká je, sa merá úmyslom autora, zámerom tímu tvrocov, dopadmi na spoločnosť, psychoanalýzou obsahu a tým, aké emócie v ľuďoch daný obsah vyvolá, jednoducho potenciálom obsahu a nielen v kontexte akútneho, ale aj dlhodobého pôsobenia.

Iný názor je oukej - ale opatrne aké názory preberáš. Čomu veríš. Médiá založili prevádzkujú a tvoria ľudia. Tí majú nejaké nastavenie charakter a vzorce správania. Majú svoju vieru, preferencie, obľúbencov - v politike, ale aj v spoločnosti. Majú svoje vzory, ciele a vlastné jedinečné prežívania. Ak sa chcú média tváriť, že sú štvano zverou, ak ma chcú klamať a zavádzať, manipulovať Slovensko negatívne vedome úmyselne a ešte potom povedať, že sa na ne útočí - ja hovorím. Stačilo. Prebieha masívna analytická činnosť zameraná na fungovanie médií. Nie preto, že by boli nepohodlné, ale preto, lebo sa stali súčasťou bezpečnostného rizika pre spoločnosť a krajinu.

Toto nie je potláčaní slobody slova. Toto nie je neakceptácia iného názoru. Toto je pripomienka, že biznis sa im stal prednejším ako novinársky kódex, že objektívne hodnotenia sa zmenili na prezentáciu vlastných postojov správcov sietí, tvorcou titulkov a obsahu, ktorý majú moc manipulovať a ovplyvňovať celú SR.

Keď politici úmyselne ignorujú medzinárodné bezpečnostné hrozby, alebo hrozby národného charakteru, a to aj po dôraznom upozornení, je to vážny problém a mali by okamžite odstúpiť a prestať reprezentovať spoločnosť v politickom živote. Ak o týchto hrozbách a ohrozeniach zvrchovanosti suverenity či bezpečnosti krajiny nevedia, dalo by sa im ich konanie odpustiť.

Ak však nemali ochotu a snahu počúvať, diskutovať a bránili sa akejkoľvek aj pravdivej informácií a len slepo pretláčali svoj názor a postoj, je to opäť vedomá ignorácia reality. Neakceptovateľné. Ak majú politici problém konať objektívne, ak majú problém vnímať a chápať súvislosti, ak nevidia dopady konania iných krajín na SR, ak úmyselne nezohľadňujú dopady diania vo svete na SR, ak ignorujú hrozby, či vplyv jedincov, organizácií korporátov, či iných zoskupení, mali by s okamžitou platnosťou odstúpiť a verejne sa ospravedlniť za svoje konanie.

Ak sa bavíme o vedomej nečinnosti, alebo o konaní, ktoré ohrozuje obyvateľov SR - práve vďaka obrovskej sile moci a vplyve politika, je na mieste, aby okamžite po prijatí kľúčovej informácie o svojom konaní, svoje konanie rétoriku a prejav zmenil a verejne sa ospravedlnil. Vždy je možné, že danému politikovi neboli doručené všetky informácie. Primárne dnes však hovoríme o vedomej aktivite médií, ktorá je súčasťou komplexnej bezpečnostnej hrozby ktorú spomínam a súvisí s konaním, alebo nemennosťou v postoji opozície.

Preto, toto nie je o potláčaní názoru médií - ja im slobodu neberiem, ani im ani ľuďom, ani politikom. Ak však vidím, čo spôsobuje dlhodobé úmyselné a cielené konanie médií organizácií a rôznych aktivistov, ktorí majú dosah a vplyv, keď vidím ako politici a média aplifikujú - zvýrazňujú vety ako “Musia sa nás báť, KRIČTE MUSIA SA NÁS BÁŤ”, musím konať.

Pravda je úmyselne manipulovaná, verejná mienka detto. Na Slovensku pôsobí rozsiahlá skupina, ktorá rozkladá spoločnosť a orgány činné v tresntnom konaní musia začať konať. Podnecovanie nenávisti, je len jedným, z mnohých bodov, o ktorých sa môžeme baviť. #slovenskainformacnaagentura 

1. Východiská: dvoma realitám v jednej krajine

Slovensko v rokoch 2024–2025 nebolo štátom v objektívnom kolapse. Ekonomika bola napätá, ale nepadala. Inštitúcie fungovali – často neefektívne, často konfliktné, ale fungovali. Ľudia chodili do práce, platili účty, posielali deti do škôl, riešili svoje malé každodenné starosti. Zvrchovanosť krajiny nebola právne spochybnená, členstvo v EÚ a NATO nebolo reálne ohrozené.

Popri tejto realite však vznikala druhá, sprostredkovaná realita: verejný obraz Slovenska ako krajiny na hrane priepasti. Ako krajiny, ktorá sa „rúti na Východ“, v ktorej „začína režim“, v ktorej „hrozí ožobračenie pracujúcich“, kde každý väčší zákon je „ruský“, každý diplomatický krok je „zrada“ a každý mesiac je „posledný čas povstať“.

Táto druhá realita nevznikla sama od seba. Bola organizovaná.

2. Ekosystém: sieť, nie iba strana

V jadre analyzovaného javu nestojí izolovaná politická strana, ale ekosystém prepojených aktérov:

• politická strana / strany opozície (s PS ako najviditeľnejším nositeľom proeurópskeho, „morálne vyššieho“ obrazu),
• spriaznené médiá, ktoré preberajú rámce takmer bez odporu,
• aktivistické iniciatívy a kampane (online aj offline),
• mimovládne organizácie – najmä tie, ktoré žijú z grantov a reputácie „strážcov demokracie“,
• výrazné profily na sociálnych sieťach, ktoré preberajú a zjednodušujú naratívy pre masové publikum.

Táto sieť:

• nevzniká spontánne – je budovaná, financovaná, koordinovaná,
• používa konzistentné jazykové a symbolické schémy naprieč platformami,
• má spoločného nepriateľa (vláda, najmä Fico, plus „dezoláti“, „proruskí“ a pod.),
• pracuje s identitnou nadvládou („my sme Európa, my sme demokracia, my sme normálni“).

Z bezpečnostného hľadiska je podstatné, že nejde o voľnú mozaiku hlasov. Ide o zlaďovanú informačnú operáciu, ktorá má vnútornú logiku – nie nutne v zmysle konšpirácie, ale v zmysle spolupôsobenia rovnakých záujmov a reflexov.

3. Mechanizmus: permanentná kríza ako modus operandi

Z odstupu vidno niekoľko hlavných vĺn, ktoré sa navzájom prekrývajú:

• predvianočný šok (23. 12. – cesta do Moskvy),
• identitná séria „Slovensko je Európa“,
• „ruský zákon“ a útok na NGO,
• Moskva / „Hanba Slovenska“,
• „Proti ožobračovaniu“ – konsolidačný balíček,
• generálny štrajk na 17. november.

Obsah sa mení, formát ostáva: každá udalosť je prezentovaná ako hraničná, zlomová, existenciálna.

Spoločné prvky:

1. Naratív ohrozenia
   Každá téma je rámovaná ako:
• hranica medzi demokraciou a autoritárstvom,
• hranica medzi Európou a Ruskom,
• hranica medzi dôstojným životom a „ožobračením“.
2. Emočná eskalácia
   Dominantné emócie:
• strach (z režimu, chudoby, izolácie),
• hanba (pred svetom, pred Európou),
• hnev (na vládu, na „dezolátov“),
• pocit zrady (premiér, štát, vlastný národ).
3. Rituál protestu
   Protest nie je vedľajší nástroj, ale hlavná scéna:
• pravidelné zhromaždenia,
• opakujúce sa heslá,
• symbolické dátumy,
• dôraz na obraz (fotky, videá, mapky miest, dróny nad námestiami).
4. Demonizácia oponenta
   Vláda a jej voliči nie sú len „tí druhí“, ale:
• „proruskí“,
• „režim“,
• „zradcovia Európy“,
• „spolupáchatelia chudoby“,
  čím sa postupne znižuje prah tolerancie voči politickej inakosti.
5. Odtrhnutie od faktického stavu
   Kým objektívna situácia krajiny neodpovedá reči o „režime“, „kolapse“ či „ceste na Východ“, jazyk opozície sa usadzuje v extréme. Realita sa už len prispôsobuje príbehu – nie naopak.

Z bezpečnostného pohľadu ide o režim permanentnej mobilizácie, ktorý má tri kritické efekty:

• dlhodobý kolektívny stres,
• rozpad základnej dôvery medzi skupinami obyvateľstva,
• oslabenie odolnosti štátu voči vonkajším vplyvom (stačí málo, aby spoločnosť skočila na ďalšiu „krízu“).

4. Realita verzus interpretácia: 23. december a Moskva

Kľúčovým zlomom bol 23. december: cesta premiéra za Putinom. Z diplomatického hľadiska:

• ide o krok, ktorý možno kritizovať,
• ktorý mal symbolickú záťaž,
• ale zároveň znamenal otvorenie komunikačného kanála v čase, keď EÚ a Británia formálne mlčali a neoficiálne aj tak riešili svoje záujmy.

Fakticky:

• Slovensko neodišlo z EÚ ani z NATO,
• nezmenilo civilizačný blok,
• nestalo sa ruským satelitom,
• neprišla žiadna okamžitá systémová zmena.

Interpretácia opozície však znela:

• „hanba Slovenska“,
• „zrada Európy“,
• „obrátka na Východ“,
• „hanebné kláňanie sa agresorovi“.

Pocit ohrozenia nevznikol z reality, ale z jej pretlmočenej podoby. Ľudia na to nemali čas ani priestor – na prahu Vianoc – racionálne reagovať. Emočný rámec im bol dodaný hotový.

Tu sa ukazuje základný problém: spoločnosť možno nebola vystrašená sama od seba. Spoločnosť bola vystrašená tým, ako sa s ňou komunikovalo.

A toto už je bezpečnostný problém.

5. „Slovensko je Európa“ – identita ako kladivo

Heslo „Slovensko je Európa“ by v čase vstupu do EÚ dávalo prirodzený zmysel. V roku 2025 však Slovensko:

• bolo dvadsať rokov členským štátom,
• malo euro, europoslancov, prepojené ekonomiky,
• nezažilo reálnu debatu o vystúpení.

Napriek tomu bolo heslo používané tak, akoby sa teraz rozhodovalo, či Európa áno, alebo nie. Skrytý odkaz:

• My = Európa
• Oni = problém, brzda, „Východ“.

Keď sa abstraktná hodnota ako „Európa“ súkromne privlastní, vzniká tlak na identitu. Zrazu sa človek, ktorý:

• súhlasí s členstvom v EÚ,
• podporuje orientáciu na Západ,
• ale nesúhlasí s konkrétnou opozíciou či jej štýlom,

ocitá v pozícii, že je mu naznačované: nie si dosť európsky, nie si dosť dobrý.

To je nebezpečné z dvoch dôvodov:

1. Dehonestuje veľkú časť obyvateľstva, ktorá je prozápadná, ale neakceptuje konkrétnu partiu ako svojich zástupcov.
2. Rozbíja prirodzenú národnú identitu: Slovensko ako konkrétna krajina s vlastnými skúsenosťami sa rozpúšťa v čiernobielom príbehu „Európa vs. Rusko“.

Realita je jednoduchšia a pravdivejšia:
Slovensko nie je Európa. Slovensko nie je Rusko. Slovensko je Slovensko.
Malý, zvrchovaný štát uprostred, ktorý má právo na vlastný rytmus, vlastnú citlivosť, vlastný mix západného a domáceho, bez toho, aby bol neustále tlačený do role pešiaka v cudzej ideologickej vojne.

6. „Ruský zákon“ – keď sa právna téma zmení na horor

Diskusia o zákone o mimovládkach mohla byť tvrdá, vecná, odborná. Z právneho hľadiska existovali argumenty:

• riziko stigmatizácie NGO,
• riziko samocenzúry,
• riziko oslabenia kontroly moci.

Namiesto toho prišiel skratkovitý rámec: „ruský zákon“. Tým sa:

• preskočila vecná rovina,
• aktivoval sa strach spojený s Putinovým režimom,
• priamo spojila domáca legislatíva s autoritárstvom.

Pre bežného človeka, ktorý nemá čas študovať paragrafy, to znamená jediné: „Ak to prejde, budeme ako Rusko.“ V skutočnosti:

• Slovensko nebolo na prahu kópie ruského režimu,
• šlo o nebezpečný, možno zlý zákon – ale stále v prostredí členského štátu EÚ, s mechanizmami korekcie a kontroly.

Z bezpečnostného pohľadu je podstatné, že opozícia svoj vlastný mocenský strach (z oslabenia spojencov v NGO sektore) preložila do jazyka existenciálnej hrozby pre všetkých. Tým zbytočne nafúkla vnímané riziko do rozmerov, ktoré nezodpovedali reálnym možnostiam štátu sklznúť do totality.

7. Moskva / „Hanba Slovenska“ – demonizácia ako nástroj

Májová vlna „Hanba Slovenska“ bola logickým pokračovaním predvianočného rámca. Fico sa stal:

• nie politickým rivalom,
• ale „zradcom“,
• „symbolom hanby“,
• cieľom hesiel typu „Fico patrí na Sibír“.

Tento jazyk má jasný psycho-politický efekt:

• odľudšťuje oponenta – nie je človek s iným názorom, ale „nositeľ hanby“,
• ospravedlňuje extrémne riešenia – veď „s takým sa normálne nedá“,
• rozširuje hanbu aj na jeho voličov – ak si ho volil, si spolupáchateľ.

V demokratickom priestore je tvrdá kritika vlády normálna. Z bezpečnostného pohľadu je problém, keď sa z kritiky stane systematická demonizácia, ktorá nepozná mieru. Spoločnosť sa tým učí, že:

• iný názor = morálne zlo,
• iný volič = menejcenný človek.

To je presne ten typ jazykového posunu, ktorý sme v dejinách vždy spätne spájali s nástupom autoritárskych tendencií – bez ohľadu na to, z ktorej strany prišli.

8. „Proti ožobračovaniu“ – ekonomický strach ako posledná karta

Keď identita a geopolitika prestanú stačiť, prichádza najtvrdšia karta: peniaze ľudí. Konsolidačný balíček, úsporné opatrenia, zmeny v daniach – to všetko sú legitímne predmety sporov. Opozícia zvolila rámec:

• „Ficova chudoba“,
• „vojna proti pracujúcim“,
• „ožobračovanie národa“.

Opäť: nie otázka, či tie opatrenia boli ideálne. Skôr otázka, ako sa o nich hovorilo.

Ak žiješ od výplaty k výplate, po rokoch inflácie, po ekonomických šokoch, a nad tebou sa neustále vznáša jazyk:

• „ožobračia ťa“,
• „jedna vláda ti berie dôstojnosť“,

tvoje telo to cíti ako ohrozenie existencie. Ak však realita následne neodpovedá apokalyptickým predpovediam (nenastane masový hlad, nezrúti sa ekonomika, stále chodíš do práce, stále platíš účty), vzniká pocit zmaru a zrady – ale nie iba voči vláde, aj voči tým, ktorí ťa strašili.

Tu sa začína formovať tichá, ale zásadná nedôvera voči opozícii ako „tlmočníkovi reality“. A to je bezpečnostný faktor: keď ľudia prestanú veriť komukoľvek, systém sa stáva nestabilným, neriaditeľným, náchylným na radikálne výkyvy.

9. Bezpečnostné dôsledky: čo z toho vzniká pre štát

9.1. Polarizácia a krehkosť vnútorného prostredia

Permanentný naratív „my – oni“, „Európa – Východ“, „demokracia – režim“ rozdeľuje krajinu na dva nepriateľské tábory. Nie dve politické skupiny, ale dve morálne armády. Z hľadiska vnútornej bezpečnosti to má dôsledky:

• komplikované krízové riadenie – pri akejkoľvek skutočnej kríze sa časť spoločnosti automaticky stavia do opozície k akémukoľvek kroku vlády,
• nárast rizika fyzických incidentov (od hádok v rodinách až po násilie na ulici),
• oslabenie schopnosti štátu robiť nepopulárne, ale potrebné rozhodnutia.

9.2. Kolektívny stres a psychická únava obyvateľstva

Keď sú ľudia dvanásť mesiacov vystavení:

• jazyku „režimu“,
• jazyku „chudoby“,
• jazyku „zrady“,
• jazyku „poslednej šance“,

ich nervový systém beží v režime trvalého poplachu. V praxi to znamená:

• viac úzkostí,
• viac depresívnych stavov,
• viac psychosomatických ťažkostí,
• viac únikov (do apatie, alkoholu, extrémnych názorov).

Z bezpečnostného hľadiska je chronicky vystresovaná spoločnosť ľahšia korisť:

• pre vonkajšie informačné kampane,
• pre radikálne vnútorné hnutia,
• pre extrémne riešenia, ktoré sľubujú „poriadok“.

9.3. Erozie dôvery v inštitúcie

Ak opozícia tvrdo komunikuje, že:

• parlament je „figúrka režimu“,
• vláda je „ohrozenie demokracie“,
• polícia, súdy, úrady sú „schránky moci“,

a robí to dlhodobo a bez odstupňovania, dosiahne aj to, čo možno nechcela: rozbije dôveru v samotný koncept štátu. Ľudia prestanú veriť nielen konkrétnej vláde, ale:

• akejkoľvek vláde,
• akejkoľvek autorite,
• akémukoľvek rozhodnutiu.

Taká krajina ťažko čelí krízam, ťažko si drží pozíciu navonok a ťažko si udržiava vlastnú zvrchovanosť v praktickom zmysle – nie na papieri, ale v hlavách obyvateľov.

9.4. Zvrchovanosť: ohrozenie zvnútra

Formálne zvrchovanosť znamená:

• kontrolu nad územím,
• vlastné rozhodovanie,
• právnu a politickú autonómiu.

Z praktického pohľadu však zvrchovanosť znamená aj toto: schopnosť robiť vlastné rozhodnutia bez toho, aby boli diktované cudzími naratívmi. Ak je ekosystém, ktorý sa hlási k „Európe“, v skutočnosti:

• silno previazaný s medzinárodnými NGO štruktúrami,
• závislý od vonkajšieho financovania,
• naviazaný na mediálne prostredia mimo kontroly štátu,

a zároveň doma systematicky prepisuje realitu tak, aby tlačil krajinu do jedného civilizačného obrazu bez rešpektu k vlastnej špecifickosti, potom sa objavuje otázka:

Kde sa končí legitimná prozápadná orientácia a kde začína strata schopnosti rozhodovať sám za seba?

Rozklad spoločnosti zvnútra – cez stres, polarizáciu, demonizáciu – je jednou z ciest, ako oslabiť zvrchovanosť bez jediného tanku, bez jedinej zmeny ústavy.

10. Záver: kde opozícia zlyhala z pohľadu bezpečnosti

Nie je úlohou tejto správy hodnotiť, či opozícia mala v jednotlivých veciach pravdu, alebo nie. V mnohom mohla mať dobré argumenty, legitímne obavy, reálne výhrady.

Z bezpečnostného pohľadu však zlyhala v týchto bodoch:

1. Zamenila realitu za vlastný strach
   Svoje mocenské a ideologické obavy – zo straty vplyvu, zdrojov, pozícií – preložila do jazyka celonárodnej katastrofy.
2. Použila najvyšší stupeň rétoriky príliš skoro a príliš dlho
   Už v úvode roka sa hovorilo o „boji o všetko“, o „režime“, o „ohrození demokracie“. Nebolo kam stupňovať. Výsledok: únava, otupenie, odpor.
3. Privlastnila si hodnoty, ktoré patria všetkým
   Európa, demokracia, dôstojný život – to nie sú súkromné značky opozície. Sú to spoločné rámce. Ich privlastnenie rozdelilo spoločnosť zbytočne a toxicky.
4. Systematicky používala strach a hanbu ako hlavné nástroje
   Namiesto argumentu – mobilizácia cez pocity ohrozenia, zrady, hanby. To je z hľadiska psychiky spoločnosti dlhodobo neudržateľné a nebezpečné.
5. Podcenila psychickú odolnosť ľudí a preťažovala ju
   Nevidela (alebo nechcela vidieť), že veľká časť spoločnosti už nevládze niesť „revolučný“ jazyk každý mesiac. Tým prispela k vyhoreniu, cynizmu a apatii.
6. Oslabila dôveru v štát ako taký
   Nie len v konkrétnu vládu, ale v samotný koncept štátu – ako niečo, čo môže byť ešte nositeľom spoločného záujmu.

Táto bezpečnostná analýza ukazuje, že hrozbou nie je samotná existencia opozície. Hrozbou je, keď sa z opozície stane informačno-psychologický mechanizmus, ktorý namiesto pomenúvania reality začne realitu kriviť tak dlho a tak tvrdo, až sa spoločnosť odtrhne od vlastnej skúsenosti a prestane veriť vlastným očiam.

Vtedy už nejde iba o politiku.
Vtedy ide o bezpečnosť štátu – a o zdravý rozum ľudí, ktorí v ňom žijú.

_______