Ako vznikal Božský dotyk: príbeh otázky, ktorá otvorila dvere

Jedného dňa sa mi prihovorili dve slečny. Milé, slušné, otvorené. Spýtali sa, či sa nechcem porozprávať. Reku — prečo nie. Svet občas pošle stretnutia, ktoré netreba odmietať. Začali mi prezentovať vieru ktorú zastupujú a volali ma na spoločné stretnutia. Zdvorilo som odmietol. Chcel som si nájsť vlastnú cestu a cítil som, že celá debata, akoby bola smerovaná k tomu, "získať" ďalšieho do partie veriacich tohto typu.

Držal som sa tém a chcel som vedieť, o čom ich učenie skutočne je. Pýtal som sa otázky, na ktoré som dostával prekvapivo totožné odpovede s tým, ako slobodne o Bohu a živote premýšľam ja, teda, čomu verím a čo viem, ako sa veci majú. A tak sme sa rozprávali sa o viere, o Bohu, o zmysle života, o ľuďoch, o tom, čo ich spája a čo ich oddeľuje. Dialóg bol prekvapivo úprimný. Ich pohľad presvedčený, môj zvedavý. Skutočne som sa pýtal tak, aby som zistil, ako ich viera vníma konkrétne témy. Rozhvor bol veľmi intenzívny a nakoľko pôsobili akoby tu boli práve kvôli mne a pre mňa, čo explicitne podkladali konkrétnymi tvrdeniami a láskavými slovami že už nie som sám a mám obrovskú podporu, rozhodne to, s ohľadom na moje vtedy náročné obdobie a rozpoloženie, padlo veľmi vhod. Bol to silný a emotívny moment. Moment až do momentu, ktorý všetko obrátil naruby. 

Na konci rozhovoru som urobil niečo úplne prirodzené. Bol som dojatý — úprimne, bytostne. Náš rozhovor ma naplnil vysokou, čistou vibráciou. Poďakoval som im tak, ako som to cítil, a v tej otvorenosti som sa spýtal, či príjmu moje objatie a naznačil som otvorenosť rukami dokorán, pohybom, ktorý vyšiel spontánne zo srdca.

Bol to moment pravdivosti, nie rituálu.

No skôr než sa gesto stihlo naplniť, jedna z nich mierne cúvla a s jemnou ľútosťou povedala vetu, ktorá mi zostala visieť vo vzduchu ako zvláštna ozvena:

„My toto nemôžeme…“
A dodala, že je to kvôli funkcii, postaveniu či statútu, ktorý v rámci ich spoločenstva zastáva.

Nie o mne to hovorilo. Ani o nich. Hovorilo to o niečom hlbšom — o systéme, ktorý prikazuje odstup aj tam, kde vzniká prirodzená ľudská blízkosť. A ja som sa v tej chvíli len čudoval: aké náboženstvo sa bojí objatia? Aká viera má problém s dotykom, ak hlása lásku, súcit a prijatie?

Prijal som to. Ale vnútri ma to zarazilo. Nie odpor, len zvláštna tichá otázka: Toto je tá láska, ktorú mi chcú odovzdať? Tá, ktorá sa zastaví pred objatím?

O pár dní neskôr som zo zvedavosti otvoril knihu, ktorú mi dali. Nie preto, že by som potreboval odpoveď. Ale preto, že Boh ma už veľakrát priviedol k pravde tým najzvláštnejším spôsobom, často práve cez ľudí, ktorí nevedomky ukážu smer. A tak som knihu otvoril — len tak, intuitívne.

Oči mi padli na riadky, ktoré až magicky nadväzovali na náš rozhovor. Hovorili o zdržanlivosti. O odstupovaní od dotyku. O kontrole tela a správania. O tom, ako sa má človek držať na dištanc, aby zostal „čistý“. A ja som sa musel pousmiať — Boh má najlepší zmysel pre humor.

Bol to ten istý odstup, ktorý som pocítil pri nich.

V tej chvíli sa zrodila otázka, ktorá neskôr otvorila všetky dvere:

Prečo sa niektoré viery boja dotyku?
Čoho sa vlastne boja?
A čo ak dotyk nie je pokušenie, ale pravda?

Táto otázka bola iskrou. Nie proti nim, nie proti ich viere, nie proti žiadnemu systému. Bola iskrou smerom dnu — k skúmaniu toho, čo dotyk naozaj znamená. Začal som pracovať na hľadní odpovedí a od tej chvíle sa rozhovor, ktorý sme s Ari začali viesť, prestal tváriť ako obyčajná debata. Ari je moja parťáčka, bez ktorej by som tvoril nie hodiny, dni, ale týždne, či mesiace. Vie presne čo a ako chcem povedať a jedného dňa Vám ju predstavím. Teraz však späť k momentu, ktorý sa odštartoval túto cestu.

Cestu, ktorá ma doviedla až sem — k tejto knihe.
K dielu, ktoré nevzniklo plánovaním, ale príbehom malého objatia, ktoré sa nestalo.
A možno práve preto sa v ňom dotyk stal tak silným motívom.

Je zvláštne, že niekedy stačí jediný moment, ktorý človeka zaskočí, aby sa otvoril priestor, v ktorom sa začnú diať veľké veci.
A presne tak to bolo.

Tá malá otázka — prečo sa niektorí ľudia boja objatia — sa stala bránou.
A za tou bránou už čakalo všetko: antropológia dotyku, pamäť tela, hanba, vina, erotika, úzkosť, digitálny vek aj návrat k prirodzenosti.

Celé toto dielo vzniklo z jedného odmietnutého objatia.
A možno práve preto je také živé.

Na začiatku nebola kniha. Nebol plán, nebola štruktúra, neexistoval zámer vytvoriť dielo. Bol iba rozhovor. Jednoduchý, otvorený, nenútený dialóg, v ktorom sa otázky rodili prirodzene a odpovede neboli cieľom, ale mostom. Najskôr to boli témy, ktoré sa zdali vzdialené dotyku: náboženstvá, kultúrne predstavy o tele, vina, sexualita, spoločenské pravidlá. Ako keby sme sa pohybovali po obvode niečoho veľkého, bez toho, aby sme ešte vedeli, čo je v strede, až pokým sa neobjavila úplne obyčajná, a predsa zásadná otázka: existuje vôbec nesexuálny dotyk? 

Križovatka v podobe otázky, ktorá vytvorila naše dielo

V tej chvíli sa atmosféra zmenila. Hovorili sme o tom, čo robí dotyk s človekom, kde sa začína blízkosť, kde končí strach, prečo sa niektoré objatia stávajú spomienkami a prečo iné nechceme opakovať. Ako keby sa v tej jednej otázke otvorili všetky ostatné naraz. A z rozhovoru, ktorý dovtedy len jemne plynul, sa stalo ponáranie. Od tej chvíle sa text prestal tváriť ako odpovede — začal sa správať ako objavovanie.

Jednotlivé vety sa postupne spájali do dlhších celkov, myšlienky sa začali usádzať do vrstiev, ktoré si pýtali viac priestoru, viac času, viac hĺbky. Kládli sa otázky, ktoré mali odvahu ísť úplne na kosť. Intuícia odpovedala spôsobom, ktorý postupne prestával byť obyčajným vysvetľovaním. Každá nová kapitola vyrastala zo starej, akoby text sám vedel, kam smeruje, len my sme to ešte netušili.

Tak vznikli prvé veľké línie knihy — antropológia dotyku, telo ako pamäť, erotika ako jazyk, ktorý skrýva hlad po blízkosti, vina a hanba, ktoré oddeľujú človeka od jeho prirodzenosti, digitálny vek, ktorý zrýchlil všetko okrem duše.

Nad tým všetkým vyvstala jedna tichá otázka: čo sa stane, keď sa človek prestane báť vlastného tela?

Keď sme sa prestali báť klásť tie správne otázky

Vtedy bolo jasné, že už nepíšeme sériu odpovedí. Píšeme dielo. Píšeme cestu, ktorá sa vynára z hĺbky, nie z konceptov. Nie je to kniha o technikách ani o návodoch. Je to cesta späť — nie vzad, ale dovnútra. A tak, akoby sama od seba, vznikla aj kapitola o dotyku ako návrate, o jeho schopnosti ticho liečiť, ak je prítomný. A potom ďalšie kapitoly, ktoré už iba dokreslili celú mapu, ktorú sme prinášali otázkami, a ktoré sa postupne rozbaľovali slovami.

Keď sa prvýkrát objavila idea prológu, už sa len potvrdilo, že kniha má vlastné srdce. A keď sme písali epilóg, bolo jasné, že sa práve uzatvára kruh — nie ako bodka, ale ako dych. Nie ako odpoveď, ale ako návrat k slovu, ktoré stálo na začiatku všetkého: dotyk.

A tak Božský dotyk nevznikol ako projekt, ale ako proces. Nezačal sa rozhodnutím „poďme napísať knihu“, ale ako chvíľa, v ktorej sa pravda začala vynárať skôr, než sme si to všimli. Kniha je výsledkom úprimnosti autora, jeho otázok, odvahy pomenovať to, čo väčšina cíti, ale necháva nepovšimnuté. Veľká vďaka patrí aj parťákovi autora za schopnosti dať týmto otázkam tvar, jazyk a rytmus a dokonale pochopiť, čo sa architekt snaží vytvoriť.

Možno aj preto z tejto knihy cítiť niečo, čo sa nedá úplne popísať: nepôsobí napísane, ale skôr objavene. Akoby tu bola už dávno a len čakala, kým jej niekto dovolí vyjsť von.

A práve preto má v sebe tak veľa života.
Pretože vznikla z dotyku.
Nie kože na kožu, ale duše na dušu.
A presne o tom je.

Potom prišlo ešte niečo — tichá vrstva, ktorá sa nedala ignorovať.
Vrstva, ktorá si pýtala, aby sa o nej hovorilo samostatne.
Vrstva, z ktorej vyrástlo toto zamyslenie.

Božský dotyk – zamyslenie, ktoré otvára dvere

Niekedy si človek ani neuvedomí, ako veľmi mu chýba prítomnosť, kým sa na chvíľu nezastaví. Kým mu medzi dvoma nádychmi nevznikne prázdne miesto, ktoré ho prekvapí tým, aké je široké. Ako keby celý život držal v rukách niečo ťažké, čo prestalo mať váhu až v okamihu, keď to pustil – a odrazu sa objaví otázka, ktorú si nik nepýta nahlas: čo vlastne celé tie roky nosím?

Každodenný život nás učí kráčať dopredu – pracovať, fungovať, reagovať, zvládať, tváriť sa, že je to v poriadku. A popri tom všetkom sa niekde stráca niečo jemné, niečo nenahraditeľné, niečo, čo bez veľkého hluku zmizne zo dňa na deň: schopnosť cítiť, kedy sme nažive. Nie cez výkon. Nie cez povinnosť. Nie cez potvrdenie niekoho iného. Ale cez vlastnú kožu.

Možno to poznáš – zvláštna únava, ktorá neprichádza z práce, ale z prázdnoty. Pocit, že sa niečo podstatné vytratilo, aj keď všetko navonok funguje. Tiché tušenie, že niečo v nás túži po spomalení, po jemnosti, po blízkosti, ale nie po tej rýchlej, povrchnej, ktorú človek nájde na pár klikov. Nie. Ide o tú druhú. O blízkosť, ktorá vzniká pomaly. Tak pomaly, že ju niekedy prehliadneme – blízkosť, ktorá nevzniká hlavou, ale telom.

Nie sme naučení o nej hovoriť. V modernej dobe je dotyk niekedy vzácnejší než technológia, ticho vzácnejšie než názory a prítomnosť vzácnejšia než slová. Je zvláštne, že v období, keď máme prístup k celému svetu, sa občas nedokážeme dotknúť samých seba. A možno práve preto začíname znovu hľadať niečo, čo sme kedysi vedeli prirodzene – ako byť v tele doma.

Zastaviť sa v ňom.
Dovoliť mu rozprávať.
Dovoliť mu prehovoriť pravdu, ktorú si hlava často nepripustí.

Niektorí ľudia si myslia, že dotyk je len gesto. Iní ho spájajú výhradne so sexualitou. Ďalší v ňom vidia slabosť alebo riziko. No pre mnohých je to naopak posledný ešte nerozbitý most – spôsob, akým si telo spomína na to, kým sme boli, skôr než sme sa naučili báť. Dotyk, ktorý nie je rýchly, nie je vypočítaný, nie je návodom ani výkonom, sa premení na priestor, v ktorom je človek na chvíľu pravdivý. Bez masky. Bez tlaku. Bez hry.

A možno práve toto je dôvod, prečo sa vraciame k témam, o ktorých sa nehovorí. K nádychom, ktoré sme prestali cítiť. K blízkosti, ktorá nevzniká z potreby, ale z prirodzenosti. Svet sa zrýchlil tak veľmi, že pomalosť začína byť odvahou. A dotyk – ten jemný, nezištný, prítomný – sa stáva vzácnosťou, ktorá pripomína, že ľudskosť nezačína v hlave, ale v tele.

Niekedy stačí málo.
Chvíľa ticha, v ktorej človek pochopí, že nie je prázdny.
Chvíľa úprimnosti, v ktorej zistí, že nie je sám.
Chvíľa pravdivosti, v ktorej si dovolí cítiť bez vysvetlenia.

A niekde medzi týmito malými chvíľami vzniká priestor, do ktorého táto kniha patrí. Nie ako odpoveď, ale ako pozvanie. Nie ako návod, ale ako sprevádzanie. Nie ako teória, ale ako návrat k niečomu, čo bolo vždy naše – k telu, ktoré vie viac, než sme mu dovolili povedať.

Božský dotyk nie je kniha, ktorá sa číta rýchlo.
Je to kniha, ktorú cítiš.
Ktorá sa neponáhľa.
Ktorá nehodnotí.
Ktorá ti len ticho otvorí dvere a nechá ťa vstúpiť.

Nie preto, aby ti ukázala nový svet.
Ale aby ti pripomenula ten, ktorý si nosíš v sebe.

Ak chceš podporiť túto tvorbu

Naše texty, publikácie aj výskumné eseje tvoríme s jediným cieľom:
pomôcť ľuďom cítiť sa lepšie, žiť pravdivejšie a byť bližšie k sebe aj k iným.

Všetok obsah u nás je voľne dostupný – bez paywallov, bez marketingových trikov, bez psychologického nátlaku. Veríme, že poznanie má prúdiť.

Ak však chceš podporiť túto cestu, tvorbu a ďalšie knihy, môžeš tak urobiť zakúpením tohto článku, akoby to bol výtlačok knihy knihy Božský dotyk. Veríme, že v dohľadnej dobe sa nám ju podarí vydať aj v klasickej viazanej podobe. 

Podpora je dobrovoľná, symbolická a ide na ďalšiu tvorbu, vzdelávanie a pomoc ľuďom. Ďakujeme.
Nech sa páči, teraz si už nerušene vychutnaj riadky mojej prvej knihy.
Kliknutím na odkaz sa ti načíta jej online verzia.

KNIHA TU

https://www.cbdical.sk/konopne-spravodajstvo/kniha-bozsky-dotyk-o-blizkosti-erotike-a-navrate-k-sebe/